Séria rozhovorov s osobnosťami Stromu života: (I.) Aleš Bílek

titulka

Mládežnícke hnutie v Čiernom Balogu sa sformovalo v roku 1983, keď vo Vydrovskej doline vznikol prvý letný tábor na záchranu Čiernohronskej lesnej železničky. Jej prevádzka bola oficiálne zrušená koncom roka 1983 a plánovala sa jej demontáž. Ochranárom zo SZOPK sa našťastie podarilo zabrániť celkovej demontáži. Napriek tomu bola Železnička vo veľmi zlom stave a ako spomína Luboš Hrivňák: „Tie lokomotívy sme vyťahovali naspäť z Podbrezovej, kde sa mali štrotovať“. Od jari 1984 boli akcie na Čiernom Balogu oficiálne včlenené pod  Strom života. Tieto veľmi populárne a neustávajúce aktivity priniesli ovocie, keď po desiatich rokoch namáhavej rekonštrukcie 1. 5. 1992 vyšiel prvý obnovený turistický vlak.

O Čiernohronskej železničke sme sa porozprávali s významným stromákom ALEŠOM BÍLEKOM, riaditeľom Čiernohronskej železničky, ktorý stál pri nej už od jej zrodu. Aleš Bílek prišiel na Slovensko ako dobrovoľník, na tábor Stromu života v Čiernom Balogu. A zostal. Ako jedna z vedúcich osobností Stromu života sa zaslúžil o záchranu Čiernohronskej lesnej železničky. V roku 1992, keď sa železnička organizačne osamostatnila, sa stal jej riaditeľom a v tejto funkcií pôsobí dodnes.


JL: Čo pre Vás znamenali a čo Vám dali aktivity Stromu života, na ktorých ste sa podieľali ? Predpokladám, že teraz vo výsledku jednej z nich sedíme… (pozn. sedeli sme vo vozni vláčika v Čiernom Balogu).

AB: Ale určite! … Oto Makýš tvrdí (to je bývalý predseda Stromu života), že toto je jedna z najúspešnejších aktivít, ktorú Stromu života začal a dotiahol do úspešného konca. Pre mňa osobne Strom života skutočne znamená asi jednu z najdôležitejších životných etáp. Keď som v roku 1983 prišiel po prvý krát na tábory, tak som bol sedemnásťročný mladý chlapec. O svete toho mladý človek vie veľmi málo. Smerovanie, ktoré som získal na táboroch, vďaka ľudom, ktorí pracovali v tom čase v Strome života alebo v spolupracujúcich organizáciách, to je vec, z ktorej ťažím dodnes. Nakoľko sa nedalo za socializmu inými spôsobmi veľmi realizovať, v takýchto aktivitách sa združovali skutočne asi najkvalitnejší ľudia z celej republiky. Jednoducho bolo veľmi málo možností, nedala sa založiť firma, nedali sa zarábať peniaze, takže schopní ľudia sa veľmi často zapájali aspoň do takýchto projektov. Spomínam si na Ota Makýša, ľudí z Prahy, Pípa, Konga, bystričanov Kláru, Vlada Pašku, ľudí, ktorí proste s týmito tábormi začínali. To všetko boli také osobnosti, s ktorými sa už dnes nemáte možnosť stretnúť v takej koncentrovanej podobe. Väčšina šikovných mladých ľudí totiž ide buď do sveta alebo si založí firmu a nemá tak čas na takúto dobrovoľnícku prácu a trávenie času na niečom, čo nemá istý výsledok. Takže v tomto bol Strom života úplne úžasný a neuveriteľne prínosný pre môj život.

JL: Ako Vás zmenilo to, že ste boli súčasťou Stromu života? Ako ste vnímali túto komunitu?

AB: Určite to zmenilo pohľad človeka na hodnoty a zmenilo jeho spôsob spolupráce s inými ľuďmi. V mojom prípade som už rannom veku zistil, že peniaze nie sú to najdôležitejšie, ale najdôležitejšie sú medziľudské vzťahy, dobrá partia kamarátov a robiť v živote niečo, čo má zmysel. Tie kontakty samozrejme trvajú dodnes, a to, že robíme niečo, čo má zmysel, dúfam, že je za tých 30 rokov práce na železničke aj vidieť. Stále v to verím a je to vec, ktorá veľmi prispela k filozofii môjho života.

JL: Čo pre Vás znamená Strom života dnes?

AB: Priznám sa, že veľmi neviem o ďalšom smerovaní Stromu života. My sme sa stali od roku ´92 samostatnou organizáciou, ktorá prevádzkuje túto železnicu a viem len od Ota Makýša, že Strom života stále existuje. Pred tromi rokmi sme tu odhaľovali pamätnú dosku, na ktorú prispel aj Strom života a vtedy sme sa nakrátko stretli aj so súčasným vedením organizácie. Rozprávali sme sa o tom, či tábory stále bežia.  K pamätnej doske sme osadili aj takzvané paprče, takže vo Vydrove sa nachádza pamiatka na hnutie, ktoré tu fungovalo. Ale nejakú užšiu spoluprácu so súčasným Stromom života nemáme, aj keď sa jej vôbec nebránime, kedykoľvek môžeme začať spolupracovať a pokračovať v táboroch. Tábory u nás stále bežia, len sa už nenazývajú Tábormi Stromu života, nakoľko túto aktivitu prevzala Vydra, ktorá pôvodne vznikla z jedného klubu Stromu života.

JL: Práca sa teda nájde 😉

AB: (Smiech) Tak to určite.

JL: Akým aktivitám sa venujete v tejto dobe? … a predpokladám, že je na vašej práci poznať vplyv vašej ochranárskej minulosti …

AB: Určite. Okrem železničky, ktorá zapĺňa 90% môjho pracovného času, som stále naladený na históriu, na ochranu životného prostredia a na podobné veci. Asi pred dvoma rokmi som sa zapojil do boja proti miestnemu starostovi, ktorý dovolil súkromnej firme vyviezť 200 ton odpadu na našu skládku nad dedinou. Tento boj ešte nie je ukončený, ale proste sú to veci, do ktorých sa stále mám chuť starať. Súčasne sa snažíme pomáhať aj ostatným lesným železničkám na Slovensku. Tie väčšinou nie sú na tom tak dobre, po odbornej stránke ako aj po stránke tradície, ako my. Minulý rok sme si vzali na zodpovednosť aj prevádzku zrušenej železničky Trenčianska Teplá – Trenčianske Teplice. A mimo profesného života mám teraz dvojročnú dcérku a dve deti. Takže aj rodina dnes zapĺňa veľkú časť môjho života …

JL. …Držím Vám palce s tým starostom…

AB: …. je to ťažké, lebo nebojujem samozrejme proti starostovi, ale proti akoby hydre ľudí, ktorí sú do toho zapletení. Mám našťastie veľmi dobré kontakty s ľuďmi, ktorí bojovali proti Pezinskej skládke. Tí nám pomáhajú, hlavne pri právnych veciach. Je to zložité a ťažké. Vždy bolo zložité a ťažké bojovať proti zlu…

 

Spracoval: Juraj Lobotka
Bližšie informácie o Čiernohronskej železničke nájdete na www.chz.sk. Železnička jazdí počas letného obdobia pravidelne, počas zimného obdobia len na objednávku.

Komentáre

Powered by WordPress | Designed by: WordPress Themes | Thanks to best wordpress themes, Find WordPress Themes and Themes Directory