Séria rozhovorov s osobnosťami Stromu života: (III.) Marcel Zajac

titulka marcel zajac

V našom treťom rozhovore sme mali možnosť vyspovedať dlhoročného aktivistu a odborníka na mimovládny sektor, ktorý v minulosti viedol Aborcentrum bratislavského Ekocentra Stromu života a bol pri zrode Ekofóra. V súčasnosti sa profesionálne venuje manažovaniu fondov ako projektový manažér v Centre pre filantropiu.  Rozhovor o Strome života, o ochrane prírody a tom, ako by mal fungovať neštátny neziskový sektor nám poskytol MARCEL ZAJAC.

JL: Čo pre Vás znamenali a čo Vám dali aktivity v Strome života, na ktorých ste sa podieľali?

MZ: Tak na túto otázku je jednoduchá odpoveď. V prvom rade to pre mňa znamenalo profesionálne uplatnenie po skončení vysokej školy a v druhom rade aj akési spoločenské uplatnenie. V deväťdesiatom roku som doštudoval odbor ochrana a tvorba životného prostredia na prírodovedeckej fakulte, teda práve v čase, keď sa menila spoločenská situácia. Veľmi výrazne som sa v diplomovej práci, ale aj počas štúdia, zaoberal práve mimoštátnou ochranou prírody respektíve úlohou neštátnej ochrany prírody. Ochranu prírody môžeme vnímať z pohľadu biológie – teda vedieť čo chrániť a ako. Ďalší pohľad je legislatívny. A tretí, veľmi dôležitý, je proenvironmentálne správanie človeka. Bez týchto troch zložiek nebude ochrana prírody fungovať. Bez záujmu ľudí o poznanie a ochranu prírody to akosi nejde. V tom čase a vlastne do dneška verím, že je úlohou práve neštátnych organizácii budovať povedomie ľudí s cieľom, aby živá zložka životného prostredia bola čo možno najviac chránená. Po skončení školy som teda išiel pracovať do mimovládnej organizácie, ktorá sa profesionálne venovala environmentálnemu vzdelávaniu v rámci mimoškolskej činnosti. Inými slovami nastúpil som do organizácie, ktorá buduje povedomie o tom, že ochraňovanie prírody je správna a dobrá vec.

JL:  Ako Vás zmenilo to, že ste boli súčasťou Stromu života? Ako ste vnímali túto komunitu?

MZ: Tak najprv odpoveď na to, ako som vnímal túto komunitu. Komunita v Strome života bola veľmi zaujímavá. Bola to komunita prevažne mladých ľudí, zložená z nadšencov. Bolo cítiť, že organizácia funguje už dlhší čas, že má pomerne bohatú históriu. História väčšiny mimovládnych organizácií na Slovensku začína až po deväťdesiatom roku. Strom života je jedna z mála organizácií, ktorej história začala už dávno predtým. Mal som teda to šťastie, že som vhupol do profesionálnej komunity, do fungujúcej mimovládnej inštitúcie. Zároveň bolo cítiť, aspoň v tom čase, keď som v Strome života pôsobil ja, že organizácia vznikla ako iniciatíva pri SZM (Socialistickom zväze mládeže). Napriek tomu však bolo vidieť, že túto iniciatívu vymysleli a dostali do života ľudia, ktorí jej verili. Čiže bol to projekt nadšenecký.
Jedna z aktivít, ktoré sme vtedy robili, a ktorú som organizoval aj ja, bola výmena medzi škótskymi, kanadskými a našimi dobrovoľníkmi. My sme sa zúčastnili vzdelávacích projektov v Škótsku a oni si zas pozreli, ako to funguje na Slovensku. Tejto výmeny sa zúčastnili aj dvaja Kanaďania a jeden z nich sa vyjadril, že nám veľmi závidí. Bol to pre mňa jeden z najprekvapujúcejších zážitkov v mojom živote. Keď totiž videli, ako sú ochotní naši ľudia na táboroch Stromu života dobrovoľne pracovať, ako sú ochotní pomáhať pri oprave hradov, alebo železničky alebo pri prácach v arboréte, tak hovorili, že je to úžasné, že toľko ľudí je do takýchto aktivít zapojených. Pýtali sa: „A koľko im platíte?“. Odpovedal som, že im neplatíme nič. Naopak, účastníci si ešte zaplatia za jedlo a dajú nejaký peniaz aj na program. Bolo to pre nich neuveriteľné. Faktom je, že to nadšenie pramenilo aj z toho, že stromácke aktivity v osemdesiatich rokoch neboli oficiálne povolené. Čiastočne asi platí, že zakázané ovocie najlepšie chutí. Mladých ľudí lákalo robiť niečo, čo bolo ako „non official“.
Keď som začal v deväťdesiatomdruhom roku v Strome života pracovať, bolo cítiť, že organizácia má „drive“. Všetko to, čo sa tam dialo, fungovalo s nadšením. Každý človek tam mal napríklad prezývku. Ja viac poznám prezývky ako reálne mená ľudí. Napríklad Špagát, Bydlo, Klinec, Kredenc, Bosorka, Pecho, Domando. Myslím si, že snáď len Oto, ako jediný nemal nejakú prezývku. Ale tak on bol veľký vedúci organizácie. To, že v organizácii mal každý nejakú prezývku vychádzalo z toho, že sa zúčastnil tábora Stromu života. Prezývka a tábor boli znakom stromáka.
A tento „drive“ je asi to čo ma ovplyvnilo. A to tak, že dodnes robím s mimovládnymi organizáciami. Dodnes ma neopustila moja mladícka viera, že mimovládne organizácie sú pre spoločnosť prospešné a dôležité, že ich spoločnosť potrebuje. Niektorí moji kolegovia, spolužiaci išli pracovať s nadšenými predstavami do výskumného ústavu. Neskôr zistili, že ooú, ďaleko, preďaleko sú od výskumu. Ak chceli robiť nejaký výskum, museli najprv poznať tých správnych ľudí, aby získali chemikálie, prístroje a tak ďalej. Často krát ich meno bolo zhrnuté pod názov „a kolektív“. Čiže bol pán profesor a kolektív, čo znamenalo, že chlapci si to odrobili a profesor sa pod ich prácu podpísal. Poznám veľa takto frustrovaných ľudí. V tomto ohľade považujem sám seba za šťastlivca, pretože hneď moje prvé zamestnanie mi ukázalo fungujúcu mimovládku, kde moja práca mala svoju váhu. V tom čase sme si mysleli, že dokážeme zmeniť svet veľmi rýchlo. Dnes už vieme, že to tak nie je. Ale zase vieme, že predsa len sa niečo zmenilo. A to je veľmi dôležité. Bolo by zlé, keby všetko to úsilie vyšlo nazmar. Takže to je to, čo mi Strom života dal.

JL: A čo pre Vás znamená Strom života dnes?

MC: Nuž tu sa musím zahanbiť, lebo v istom momente som prestal aktivity Stromu života sledovať. Až teraz som sa dozvedel, čo Strom života v súčasnosti robí. Po mojom odchode som aktivity sledoval ešte počas môjho pôsobenia v Rade Stromu života. Možno tak rok, dva. Sledoval som ako sa ambície Stromu života, ktoré smerovali k jednej veľkej organizácii, nepodarilo naplniť. Tento stav bol príznačný pre všetky veľké organizácie ako Strom života, Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny, či Zväz telesne postihnutých. V týchto organizáciách existovali ľudia s rôznymi názormi, preto prišlo k štiepiacim dejom. Vznikli tak veľmi silné nové organizácie, ktoré fungujú dodnes, ako napríklad Vydra, čo je vlastne Čiernobalogská vidiecka rozvojová organizácia. V Banskej Štiavnici vyrástlo občianske združenie Kruh a v Púchove Zelená linka. Tak ako sa hovorí, že sa Československo rozdelilo mierovou cestou a nešlo cestou Balkánu, tak aj my sme sa delili takou mierumilovnou, až by som povedal pokojnou cestou. Vždy sme sa dokázali dohodnúť, nikdy to nebolo nijak krvavé, nikto nezískal niečo na úkor druhého. No a potom, keď som odišiel z Rady SŽ, prišli do organizácie noví ľudia. Napríklad moja súčasná kolegyňa Boska, bola chvíľu v Strome života riaditeľkou. Už vtedy sme však spolupracovali. Potrebovali sme stovky počítačov, ktoré nám daroval Orange, rozmiestniť do škôl. Strom života nám pomohol nájsť školy, do ktorých sme počítače následne rozviezli. Po tejto akcii som Strom života prestal sledovať. Sám som prekvapený, že ešte funguje a čo všetko robí.

Ďakujeme za rozhovor.

Marcel Zajac momentálne pracuje v Centre pre filantropiu.
Link: http://www.cpf.sk/sk/o-nas/
Spracoval: Juraj Lobotka

Komentáre

Powered by WordPress | Designed by: WordPress Themes | Thanks to best wordpress themes, Find WordPress Themes and Themes Directory