Na jar 2013 rozbehli stromáci z Partizánskeho a Slatiny nad Bebravou projekt vďaka Malým grantom Stromu života.
Inicioval ho, teraz už novopečený stromák, Pali Ďuriš z Partizánskeho – mladý chalupár v Čiernej Lehote, kde sa projekt realizuje. V rámci projektu K prameňom Bebravy stromáci odstránili veľkú divokú skládku za obcou a vybudovali posedenie pre návštevníkov tohto malebného prostredia v Strážovských vrchoch.
Projekt bude pokračovať v roku 2014 vybudovaním náučného chodníka nad obcou, ktorý bude tematicky zameraný na nesmierne vodné bohatstvo tohto regiónu…inšpirácie preto šiel načerpať k naším rakúskym susedom. Nižšie vám ponúkame Paliho reportáž.
Moja prvá „služobná“ zahraničná cesta
Každý z vás asi pozná ten pocit, keď sa na niečo veľmi tešíte, ale neviete presne, do čoho idete. Takto sa začala moja prvá „služobná“ zahraničná cesta do rakúskeho Wildalpenu, dedinky vzdialenej približne 260 km od Bratislavy, kde sa nachádza Múzeum horskej pitnej vody a centrálny dispečing Druhej vetvy viedenského diaľkovodu. Dúfali sme, že cesta nás obohatí o nové nápady pre náš projekt náučného chodníka K prameňom Bebravy. Auto pripravené, trasa cesty naštudovaná – respektíve papier s cestovnými inštrukciami odovzdaný môjmu navigátorovi, kamarátke Lenke, a detaily stretnutia s partnerskou inštitúciou a miestnym múzeom dohodnuté. Už len vyraziť…
Kde sa to všetko začalo?
Počas práce na projekte som dospel k poznaniu, že by bolo zaujímavé spracovať ho populárno-náučným spôsobom, ktorý by návštevníkom pomohol uvedomiť si rozsah a význam podzemných vôd v našom regióne. Po dlhšom prieskume som dospel k názoru, že najrozumnejšou voľbou bude navštíviť rakúsky Wildalpen, kde sa nachádza centrálny dispečing a múzeum, ktoré majú na starosti jednu z troch vetiev viedenského diaľkovodu zásobujúceho rakúsku metropolu čerstvou vodou z Álp.
Technologicky ide o podobný gravitačný princíp dopravy vody do domácností a podnikov, aký bol použitý v prípade Ponitrianskeho skupinového vodovodu (PnSV). Oba systémy získavajú pitnú vodu z povrchových zrážkových vôd, prefiltrovaných cez rozlične skrasovatené dolomitové a vápencové vrstvy skál. Rozdiely sú v tom, že viedeský systém sa využíva vyše sto rokov a ide o neporovnateľne rozsiahlejší projekt ako u nás. Na druhej strane naši inžinieri boli schopní, aj keď s obmedzenými ľudskými, informačnými a finančnými zdrojmi, vybudovať energeticky viac-menej sebestačný, stabilný a na údržbu nenáročný systém. Preto sa domnievam, že sa môžeme od Rakúšanov veľa zaujímavého naučiť.
Deň „D“
Cieľ cesty bol teda jasný. Už len ráno o pol šiestej vstať a vydať sa na výlet. Cesta po diaľnici bezproblémová, navigátor bezchybný. Najkrajšou časťou našej cesty bol úsek medzi Semmeringom a Wildalpenom, keď sme prechádzali miestnymi cestami naprieč nádhernými dolinami obkolesenými Hochschwabským masívom. Po blúdení malou dedinkou Wildalpen, ktorá má len jednu hlavnú cestu a pár bočných, sme našli miesto nášho stretnutia. Privítal nás veľmi milý pán Christoph Rigler a jeho mladá kolegyňa Verena Alber. Po úvodnom predstavení záujem rakúskej strany o spoluprácu ešte vzrástol, keď sme im detailnejšie priblížili ideu nášho projektu a oboznámili ich s historickým pozadím vzniku PnSV a špecifikami miestnej hydrogeologickej štruktúry. Po krátkom občerstvení kávou sme sa vybrali do priestorov múzea, ktoré sa nachádza vo viacerých budovách.
To snáď nie je pravda
Múzeum sme mali iba pre seba. Christoph s Verenou nám venovali takmer päť hodín a trpezlivo nám vysvetľovali všetko, čo nás zaujímalo. Prechádzajúc jednotlivými panelmi a budovami sme sa dozvedeli, ako Rakúšania spracovali náučno-zábavnou formou rozličné témy súvisiace s vodou, z ktorých si vedel odniesť „to svoje“ nielen vzdelaný človek od vodárenského biznisu, ale aj bežný návštevník, dokonca, a predovšetkým, aj malé dieťa. Mali sme tak možnosť dozvedieť sa krásny príbeh o kolobehu vody v prírode a jej význam pre človeka a prírodu. Pútavým grafickým stvárnením sme si priblížili proces skrasovatenia miestnych dolomitovo-vápencových hornín Hochschwabskéhío masívu a spôsob filtrácie povrchových zrážok do podzemných vôd.
Veľa exponátov bolo venovaných významu zásobovania obyvateľstva pitnou vodou, možnostiam reálneho využívania lacnej vodnej energie na energetickú sebestačnosť priľahlých obcí a nástrojom trvalo-udržateľného rozvoja tejto chránenej oblasti. Dalo by sa ešte dlho a zaujímavo písať o jednotlivých exponátoch, ktorých spracovanie bolo na veľmi vysokej profesionálnej úrovni a jednoduchou, pútavou formou mali priblížiť svoj obsah návštevníkom. Ale to už treba (skôr) zažiť na vlastnej koži.
Čerešnička na torte
Tá prišla v momente, keď sme sa viezli služobným terénnym automobilom, kde nám ukázali jednu z viacerých pramenných záchytiek skrývajúcich sa v tajných zákutiach Hochschwabského masívu, ktorá zachytáva vodu z ôsmich vysokohorských jazier a nachádza sa mimo pohľadu zvedavého ľudského oka. Turisti sem majú vstup zakázaný a štandardne tu ani nerobia prehliadky. Veľmi nás to potešilo. Predstavte si jazerá, podobné tým našim tatranským, obkolesené strmými alpskými zalesnenými úbočiami s takou krištáľovo čistou vodou, že človeku sa ťažko verí, že takýto poklad sa tu môže skrývať. Priamo vo vnútri pramennej záchytky nás ovial silný závan studeného vlhkého vzduchu, ktorý sa neotepľuje ani v tých najväčších letných horúčavách. Pri krátkej prechádzke od jedného jazera k druhému sme sa rozprávali o bežnom živote človeka na dedine a v horskom prostredí Wildalpenu. Porozumeli sme si v mnohých veciach a zhodli sme sa aj na problematike zraniteľnosti podzemných krasových vôd a zložitosti starostlivosti o podobné biosférické lokality, kde akákoľvek ľudská činnosť, či sila matky prírody vplýva v rozličnej miere na kvalitu podzemnej vody.
Na záver sme zamierili, každý vo svojom aute, k neďalekému prameňu Kläffer, ktorý je najvýdatnejším prameňom zachyteným viedenským diaľkovodom. Vodohodpodári síce z neho odčerpávajú „nepatrných“ sto litrov za sekudu, ale štandardne má výdatnosť až okolo dvoch tisícok a počas jarnej sezóny sa toto číslo vyšplhalo k neuveriteľným desiatim tisícom litrov za sekundu!
Ako to už býva
Nanešťastie prišiel čas sa pomaly s Wildalpenom rozlúčiť. S Christophom sme absolvovali kratučkú prechádzku popri Kläfferskom vodopáde, tichšom súrodencovi svojej nespútanej podzemnej sestry, ktorý sa rúti z kolmých brál z výšky viac ako devätdesiatich metrov. Padli už len milé slová na rozlúčku s dovetkom, že sa ešte uvidíme a Christoph vyslovil prianie, aby sme ho informovali o výsledkoch našej práce na projekte K prameňom Bebravy.
