Z piatich dní jesenných prázdnin strávili členovia Klubu Sova Partizánske polovicu na zrube Brezová mimo civilizácie, bez elektriny, televízie a počítačov, uprostred divočiny.
A práve také prírodné bolo zameranie celého dvojdňového výletu, kde sa na slovo škola na chvíľu zabudlo…
Hneď ako sme sa v lone prírody ubytovali, resp. zložili spacáky, boli sme si pozrieť prírodnú rezerváciu Dobrolínske skaly. Vďaka oblohe bez obláčika sa nám ponúkala neopakovateľná scenéria. Také krásne svetlo babieho leta sa len tak ľahko nevidí. A tak sa koniec turistiky zmenil na vyučovaciu hodinu fotografovania… Až potom sme sa pustili do vitia vencov z listov, rastlín, konárikov, plodov. Veď bol posledný októbrový deň a polovica sveta oslavovala Halloween. Lenže my sme sa vrátili o mnoho storočí späť, k starým Keltom, od ktorých americký svet túto tradíciu prevzal. V tento deň sa totiž Kelti lúčili s letom a svoju rozlúčku nazývali Samhain, podľa keltského boha mŕtvych, lebo obdobie hojnosti nahradí zima a hlad. V túto noc Kelti zapaľovali veľké ohne, obliekali sa do masiek z prírodných materiálov, čím sa chránili pred zlými duchmi… Toľko z keltskej mytológie, ktorá sa nám zdala omnoho príťažlivejšia, ako gýčové halloweenske masky, na ktorých obchodníci zarábajú nehorázne peniaze. My sme si vystačili s prírodným materiálom a ceruzkou na oči, aby sme boli trochu strašnejší ako obvykle. Pri ohni sme si zatancovali keltský tanec, ktorého „choreografiu“ sme si požičali od Indiánov. Večer na zrube patril ekohrám. Na lístky sme si každý tajne napísali nejaký kvet alebo strom a snažili sme sa ich znázorňovať pantomímou, kreslením alebo rozprávaním o nich. Najúspešnejší hádači získali sladkú odmenu.
V súťažení sme pokračovali aj na druhý deň. Na pravé poludnie dostali deti za úlohu nájsť čo najviac druhov stromov. A samozrejme aj ich pomenovať. Deti sa rozdelili na dvojčlenné hliadky – mladší a starší stromák – a po hodine skladali skúšky zo svojich znalostí prírody. Najúspešnejšia dvojica našla a uhádla až 14 druhov drevín! Podobných aktivít bolo viac, preto budeme radi, ak sa nabudúce k nám pridajú aj susedné stromácke Kluby.
Prvý november sme zavŕšili položením najkrajšieho venca z prírodnín ku krížu, ktorý ako symbol stojí pri bývalej osade uprostred hôr, kde kedysi žili nemeckí usadlíci niekoľko storočí. Po vojne sa museli vysťahovať a ostali po nich len ruiny domov. Naša spomienka nepatrila len týmto ľuďom, ktorí sa tu narodili a už nie sú medzi nami. Ale všetkým, ktorí kedysi boli omnoho viac spojení s prírodou…
Alena Borszéková
