Nečítajte nalačno ani pred obedom. Ale ak chcete zistiť pravdu o španielskych vtáčikoch, či francúzskych zemiakov, ste správne.
Určite ste netušili, že existuje gastronomická história, vďaka ktorej sa dozvedáme aj to, prečo sa jedlá volajú práve tak či onak.
Žijeme v divnom svete… Rusi nepoznajú ruské vajcia, v Bologni nevaria bolonské špagety, Španieli nemajú ani potuchy o španielskych vtáčkoch, Francúzi nepečú francúzske zemiaky a Tatári nikdy nejedli tatársky biftek.
Čím začneme? Asi jedlom, ktoré pozná a obľubuje hádam každý z nás: špagetami, konkrétne bolonskými. Pri ich jedení iste netušíte, že bolonské špagety nie sú bolonské. Bologna je mesto v Taliansku, ktorého kuchyňu vyznačujú najmä syry, šunka prosciutto či saláma mortadella. Ak by ste si tam pýtali bolonské špagety, určite ich nedostanete. Typická bolonská omáčka je ragú z hovädzieho mäsa a rajčín, ktorá sa dáva na čerstvé vaječné cestoviny, napríklad lasagne či tagliatelle. Špagety sa robia skôr na juhu Talianska a z iného typu múky. Mesto Bologna dokonca usiluje o to, aby v niektorých reštauráciách boli špagety s bolonským ragú zakázané. Bolonské špagety sú výmyslom komerčnej svetovej kuchyne a škoda, že kazia dobré meno tradičnej bolonskej omáčky.
Preleťme teraz do Španielska, kde sa zoznámime so španielským vtáčikom. Alebo nie? Teraz budete prekvapení dvojnásobne, pretože tento názov v sebe skrýva aj dvojitý zápor. Nie sú to vtáčiky a dokonca ani španielske. Určite ich poznáte ako zopnuté plátky mäsa, najčastejšie z teľaciny, plnené vajcom a zeleninou. Toto jedlo milovala Mária Španielská, matka Rudolfa II. Španielski kuchári, ktorých si priviezla do Prahy, jej pripravovali obľúbené lahôdky, medzi ktorými nechýbali teľacie zvitky s pikantnou náplňou – zmesou žĺtkov, sardel, strúhanej cibule a nasekaného petržlenu. To všetko bolo zopnuté dvoma bodcami, pripomínajúcimi vtáčie nožičky. A razom je španielsky vtáčik na svete. Ak by ste chceli byť v Španielsku za „machra“ a pýtali by ste si „pájaro espaňola“, zrejme sa na vás pozrie čašník, ako na blázna.
Teraz sa presunieme do krásneho Francúzska. Skúsme si objednať „pommes de terre françaises“. Akurát uvidíte len vyvalené oči úslužných čašníkov. Zemiaky, smotana, klobáska, vajce, syr – originál zapečené zemiaky z nefalšovanej slovenskej kuchyne, ktoré nás sprevádzajú domácou i školskou kuchyňou. Naše francúzske zemiaky len prípravou pripomínajú zemiaky, ktoré sa pripravujú v Savojských alpách vo Francúzsku. Sú to uvarené a na plátky nakrájané zemiaky, ktoré sa dávajú do sklenenej misy, ukladá sa na ne cibuľa a slanina a na vrch ukladajú hrubé plátky syra. Takto pripravené zemiaky sa pečú a francúzi ich poznajú podľa názvu – Tartiflette.
Pozývam Vás teraz na sever, k stolu, ktorý praská pod náporom jedla a pochúťok rôznych druhov. Viete ako sa volá? No predsa švédsky stôl. Je síce pravdou, že aj Švédi využívali spôsob podávania jedla na jeden stôl, z ktorého si každý zoberal, čo chcel. Ale najčastejšie na tomto stole boli len ryby, salámy, šunka a zelenina. Po švédsky sa tomu hovorí „smörgåsbord”, čo presne znamená stôl, pri ktorom si robíme chlebíčky. Vynovenú formu takéhoto pohostenia ľudia z celého sveta videli na vlastné oči počas Svetovej výstavy v New Yorku v roku 1939. A to priamo vo švédskom pavilóne. Tento štýl stolovania, predstavený organizátormi výstavy sa postupne rozšíril do celého sveta. Dnes je obľúbenou formou podávania raňajok v rôznych hoteloch alebo spoločenských stretnutí spojených s občerstvením.
Zo Švédska sa vyberieme do Ruska. Myslíte, že Rusi poznajú ruské vajce? Svojim prekladom ruskoje jajce by ste spôsobili mierne faux pas. Pomenovanie by mohlo u nich evokovať neslušný názov ako jedlo. Jeho história vzniku je zaujímavá a rôzne interpretovaná. Jedni hovoria, že Taliani pripravovali pre ruských hostí špeciálny šalát ozdobený natvrdo uvareným vajcom. Rusom údajne veľmi chutil a tak sa rýchlo v Taliansku zaužíval názov ruské vajce. Iný príbeh rozpráva zas o tom, že ruské vajce v 50. rokoch minulého storočia „vynašiel“ Josef Hliňák, prevádzkar populárneho automatu Koruna na Václavskom námestí v Prahe. Pravda je niekde asi medzi. Kto nevie o čo ide, tak je to pochúťka, ktorá sa skladá z vlašského šalátu, na ktorom je položené vajce, uvarené na tvrdo a obložené kornútikmi salámy, vejárikmi uhorky, plátkami kapie a hráškom. Podáva sa vychladené s pečivom.
Máte radi tatársky biftek? Áno, alebo nie, každopádne vznikol tak, že divokí Tatári nemali pri svojich dobyvateľských cestách čas na prípravu jedla, tak používali surové mäso, ktoré pchali pod sedlá koní. Malo to svoje výhody, rýchlo k nemu dostali a nebolo studené. Potom už len stačilo do mäsa pridať za hrsť korenia a obed či večera bola hotová. Ale nie, neverte tomu, je to klam. Tatársky biftek, ako ho dnes poznáme, sa prvýkrát podľa odborníkov objaví na stoloch koncom 19. storočia v Paríži, kedy tamojší vyhlásení kuchári experimentujú so surovým hovädzím mäsom, vaječným žĺtkom, cibuľou a kaparami. Pôvodne sa tento pokrm nazýva Steak a l´américaine (americký biftek), no raz si jeden zo šéfkuchárov spomenul na legendu o Tatároch, jazdiacich na „surovom mäse“ a začne túto pochúťku vydávať za tatársku. Úspešne.
Z Ruska sa cez Čierne more preplavíme do Turecka. Letná plavba loďou mi evokuje neskutočne sladkú a tuhú pochúťku – turecký med. Je ale naozaj turecký? Prečo sa nazýva tvrdá cukrovinka, pripravovaná z cukru, medu, vaječného bielku, vody a sekaných orieškov tureckým medom? Táto pochúťka a jej varienty sú známe po celom svete. V arabskom svete sa táto lahôdka volá „turun“, Stredomorie ju nazýva chalva, v Katalánsku torró, v Španielsku turrón a v Taliansku torrone. Že by len prešmyčka v názve?
Aké jednoduché. Možno aj vy raz budete vymýšľať nové recepty a dávať im geografické alebo vedecké názvy. Nezabúdajte však na jedno, že ľudská predstavivosť je nesmierna a každý človek na zemi má rád príbehy. Obohaťte preto jedlo príbehom a odrazu získa ďalšiu príchuť. Príchuť dobrodružstva, exotických diaľav a hlavne tajomnosti.
„Svoj voľný čas venujem záchranným prácam na hrade Hrušov. Preto mi hovoria hradná pani.“
foto: wikimedia, pixabay
