Mesto Loos-en-Gohelle sa nachádza vo Francúzsku a má takmer 7000 obyvateľov. Jeho priemyselná minulosť mesta sa pripísala na viacerých enviromentálnych problémoch územia.
Mestská rada mala záujem riešiť upadajúcu životnú úroveň svojich obyvateľ
ov, avšak zároveň si uvedomovala, že preorientovanie sa na iný priemysel ešte viac skomplikuje riešenie environmentálnych problémov mesta. Preto na svojom zasadnutí v roku 1990 prijala uznesenie, že namiesto hľadania nových priemyselných využití mesta, sa predstavitelia mesta budú zameriavať na trvalo udržateľnú ekonomiku mesta, ktorá by mala byť postavená na 3 základných pilieroch:
-
uspokojovanie potrieb obyvateľov a mesta formou participatívnej demokracie,
-
realizovanie tzv. prierezovej politiky (ekonomika, spoločnosť a životné prostredie musia byť zohľadňované pri každom rozhodovaní),
-
zameranie sa na princíp návratnosti a konceptu udržateľnosti.
Dôležité je, si uvedomiť, že ku koncu osemdesiatych rokov neexistovali vo Francúzsku významné zákony venujúce sa environmentálnym otázkam a ani stratégie, o ktoré by sa mohlo mesto oprieť. Z tohto pohľadu bol počin mestskej rady výnimočným.
Prvou úlohou predstaviteľov mesta bolo motivovať obyvateľov, aby sa aktívne zapojili do vybudovania komunity „nového“ mesta. Základnou charakteristikou miestnej komunity bolo jej rozdelenie na dve časti – banícka komunita a komunita ľudí z ostatných hospodárskych oblastí. Mestská rada sa rozhodla pre informačnú kampaň (využitím letákov a panelov), ktorá bola zameraná na vybudovanie jednej komunity. Všetci obyvatelia totiž ovplyvňujú spotrebu energie v meste, mieru recyklácie plastov, miestnu ekonomiku (kupovaním lokálnych výrobkov), či degradáciu pôdy (používaním umelých hnojív). A všetci obyvatelia môžu aj priamo navrhovať možné oblasti mestského rozvoja.
Nahromadenie ekonomických problémov (ekonomicky slabšie obyvateľstvo, viaceré rodiny nevlastnili auto) a taktiež environmentálnych problémov (kvôli dlhoročnej ťažbe znečistená podzemná voda a zároveň rýchle odvádzanie vody z krajiny, ktoré zabraňovalo rýchlejším samočistiacim schopnostiam podzemnej vody; využívanie pesticídov) viedlo k návrhu vytvoriť pešie a cyklistické chodníky v okolí mesta a cez mesto z prírodných materiálov (rastlinné a drevné zvyšky a piesok). Chodníky nielenže pomáhali filtrovať dažďovú vodu, ale okamžite sa stali stredobodom záujmu ľudí. Ďalšie programy boli realizované v priebehu dvoch nasledujúcich desaťročí. Napríklad pred radnicou vznikla zelená plocha určená na zvýšenie biodiverzity a posledné dva banícke valy sa ako historické dedičstvo mesta stali chránenou oblasťou.
V roku 2000 schválila mestská rada Chartu pre životné prostredie, ktorá:
-
ustanovovala systematizáciu ekovýstavby verejných budov, sociálnych bytov alebo priemyselných budov,
-
pojednávala o otázke zhromažďovania a využívania dažďovej vody v meste,
-
obsahovala plány zazeleňovania priemyselných zón a pokyny na využívanie poľnohospodárskej pôdy (ponechanie pôdy jeden rok ležať úhorom).
V roku 2005 boli prijaté pravidlá pre správu zelených území mesta, ktorými sa zakázalo využívanie pesticídov na verejných priestranstvách a bola vypracovaná mestská stratégia zameraná na obnoviteľné zdroje energie.
Úspechy mesta Loos-en-Gohelle sú predmetom analýz francúzskych aj zahraničných univerzít. Vďaka spolupráce mesta s vysokými školami sa ďalej rozvíja politika budovania podnikov, ktoré podporujú udržateľnosť na území mesta a na školách v meste sa vyučuje praktická environmentálna výchova so zameraním na environmentálne problémy miestnej komunity..jpg)