Samostatný biologický systém, na stavbe ktorého sa podieľajú partnerské organizmy.
Huby, fotosyntetizujúce organizmy zo skupiny zelených rias alebo siníc a podľa najnovších výskumov aj špeciálna skupina kvasiniek. Okrem toho v lišajníkoch nájdeme žiť mnoho ďalších organizmov, presne tak, ako v tele človeka, napríklad v tráviacej sústave. Teda aj baktérie alebo iné minoritné huby. Spolužitím vo vyváženom stave vytvárajú stielku (telo lišajníka), ktorá je jedinečná. Má osobitý tvar, farbu, vlastnosti či fyziologické procesy. Nepodobá sa ani na jednu z čiastkových zložiek.
Lišajníky v prírode často prehliadame. Tie, ktoré tvoria veľké stielky napríklad s priemerom 30 centimetrov si všimne každý. Do oka udrú aj vtedy, keď sú krásne sfarbené. Klasický príklad sú jasní, zelenožltí zástupcovia rodu zemepisník, ktorý dodáva tatranským žulám typický žltkastý odtieň. Dobre sa zviditeľnia aj vtedy, keď ich je veľa a vytvárajú napríklad chumáče, chuchvalce, brady a fúzy na kmeňoch stromov v horských lesoch. Tieto tajomné organizmy majú množstvo rozmanitých schopností. Vďaka fotosyntéze asimilujú uhlík, niektoré druhy obohacujú pôdu o dusík, lebo ho dokážu fixovať z atmosféry, zadržiavajú vodu a vzdušnú vlhkosť. Majú svoj podiel pri detoxikácii vody, vzduchu, kontrole škodcov a chorôb alebo na revegetácii opustených ťažobných priestorov a krajiny ovplyvnenej ťažkými kovmi. Sú to bioindikátory. Naznačujú zmeny kvality ovzdušia, intenzity využívania krajiny alebo zmeny biotopov. Podieľajú sa na rozklade hornín, tvorbe pôdy, regulácii kolobehu vody v prírode, zabraňujú pôdnej erózii.
Svoje využitie našli ako súčasť potravín, používajú sa ako farbivo, palivo, liečivo, dekoratívny materiál, súčasť parfumov. Sú pôvodcami rôznych špecifických produktov, ktoré majú často zaujímavé funkcie ako napríklad antibiotické alebo antimykotické. Niektoré produkty dokážu zneškodniť toxické ťažké kovy v stielkach lišajníkov, iné vedia potláčať delenie buniek rias, čo sa testuje pri hľadaní prostriedkov na liečenie nádorových ochorení. Lišajníky obsadzujú pestrú škálu stanovíšť. Rastú na skalách, na pôde, na kôre stromov, krov, zdrevnatených stoniek rastlín, na vždyzelených listoch neopadavých stromov, na ihličkách smrekov či jedlí, schránkach a ulitách mäkkýšov. Vedia sa prispôsobiť prítomnosti kovov, ktoré sú pre väčšinu organizmov toxické. Takto ich nájdeme na haldách s významným obsahom medi, zinku, železa, mangánu a podobne. Keď je v prostredí náležitá vlhkosť, vedia rásť na dopravných značkách, prícestných stĺpikoch, kovových zábradliach, drevených plotoch (dokonca natretých farbou), na skle, na odhodenom polystyréne.
Stielka lišajníka žije v zásade pevne prichytená na podklade a rozrastá sa do okolia. Nemá možnosť utiecť pred chladom, suchom, dažďom či škodlivinami v prostredí. Na to, čo sa deje naokolo reaguje. Na vrcholkoch skál sú často druhy, ktoré obľubujú dusík, keďže tam s obľubou napríklad sedávajú vtáci. Na kôre ovocných stromov alebo stromov popri cestách možno vidieť žlté stielky diskovníka múrového, lebo okrem dusíka dobre znáša aj prach. Pokiaľ lišajníky na kôre stromov strácajú farbu, belejú, vznikajú na nich červené až hnedé fľaky, odumierajú. Lišajníky nemajú problém prežívať napríklad v antarktickej vegetácii tundrového charakteru.
V nepriaznivých podmienkach obmedzia svoje fyziologické aktivity na minimum. Ako by boli v umelom spánku. Takto dokážu prežiť aj dlhé nepriaznivé obdobie, napríklad sucha a potom, keď uznajú za vhodné, že sa už oplatí naštartovať fotosyntézu, opäť sa prebudia.
Španielski a nemeckí vedci publikovali v roku 2007 výsledky experimentu, počas ktorého vyslali na obežnú dráhu Zeme stielky dvoch druhov lišajníka – zemepisníka mapovitého a diskovky oranžovej. Pochádzali z nadmorskej výšky niečo vyše 2000 m nad morom zo stredného Španielska a z doliny Dry Valley z Antarktídy. Tieto lišajníky cestovali do vesmíru z ruského Bajkonuru v roku 2005 a na zem sa vrátili po 16 dňoch. Na obežnej dráhe Zeme boli vystavené silnému vesmírnemu elektromagnetickému žiareniu, slnečnému žiareniu aj slnečnému vetru. Dokázali tomu odolať a po návrate a zem vykazovali tú istú fluorescenčnú aktivitu chlorofylu ako pred cestou.
foto: pxhere.com, cz.depositphotos.com
