Všímajte si svoje okolie, súčasný stav krajiny a zmeny, ktoré v nej nastávajú. Krajina vhodná pre život, čistá voda či vzduch prestávajú byť totiž samozrejmosťou.
Zdá sa, ako by sme si neuvedomovali, že my a aj budúce generácie závisíme od okolitej krajiny. Voda, ktorú si ráno pustíme z vodovodného kohútika, má niekde v krajine svoj prameň. Vzduch, ktorý dýchame aj v uzavretej miestnosti, pre nás pripravili zelené rastliny, rastúce v blízkej či vzdialenej krajine. Ovocie a zelenina, ktorú sme si priniesli z obchodného domu, takisto niekto zasadil a vypestoval... Súčasťou množstva dnešných problémov so životným prostredím nie sú len klimatické zmeny, či stav krajiny, ale aj náš osobný vzťah k vode, vzduchu, potravinám či k energii. Ich kvalitu a dostupnosť považujeme za samozrejmé. Záležitosti, ktoré bývali predmetom úcty a opatrného zvažovania, sa zúžili na technologické a ekonomické otázky.
Krajina, ktorá nás obklopuje, je v súčasnosti vystavená veľkým zmenám. Ľudská spoločnosť, aj keď to nerada priznáva, smeruje predovšetkým k drancovaniu krajiny, jej prírodného bohatstva a surovín a k ignorovaniu udržateľnej perspektívy. Pôvodné stanovištia lesov sa povážlivo zmenšujú a ustupujú iným aktivitám. Rastlinstvo, ktorého domovom sú lúky a pasienky, a ktoré dáva krajine osobitý ráz, už dávno nie je tak druhovo pestré, ako kedysi. Rieky, tepny krajiny, sa zanášajú odpadom a splaškami. Vo vzduchu, ktorý sa kedysi miešal nanajvýš s vôňou kvitnúcej lúky, sa dnes nachádzajú rôzne škodliviny, ktoré dýchame....
Krajina sa mení, o tom niet pochýb. Pochybovať môžeme napríklad o tom, či tento jav vieme my sami zvrátiť. Ale nemali by sme pochybovať o tom, že nie sme úplne bezmocní. Aj my môžeme urobiť niečo pre to, aby sme krajine pomohli.
Už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia skupina vedcov, autorov knihy Limity rastu (The Limits of Growth), poukázala na to, že veľa zdrojov znečistenia prekročilo svoje udržateľné limity a teda súčasný spôsob je reálne neudržateľný. Kritizovali neustále rastúcu spotrebu svetovej civilizácie a presadzovali nutnosť prijatia určitých pravidiel rozvoja a limitov. Za štyridsať rokov od ich apelov sa situácia výrazne zhoršila. Čo sa stane, ak necháme aj naďalej veci bežať tak, ako doteraz? Čo sa stane, ak budeme aj naďalej žiť v spoločnosti uprednostňujúcej osobné a skupinové záujmy pred záujmami širokej verejnosti? Odpovede na tieto otázky sú, žiaľ, rôzne a nikto presne nevie, kde má krajina svoje limity. Aj to je možno jeden z dôvodov, prečo sa environmentálne problémy aktívnejšie neriešia (Meadows, Meadows, Randers, 1992).
Výzva, pred ktorou dnes stojíme, je možno jedna z najväčších v ľudskej histórii – prebudovať systém hospodárstva a energetiky do udržateľnej a obnoviteľnej formy. Potrebujeme totiž energetické a hospodárske cykly, ktoré ukončia túto likvidačnú vojnu s prírodou (hádajte, kto v nej prehráva)...
Máme pre vás dobrú správu – máte oči a uši, aby ste mohli zistiť, čo sa okolo vás deje. Príroda nám dopriala aj rozum, inteligenciu či intuíciu, aby sme následne vedeli robiť závery. Máte slobodnú vôľu, ale aj zodpovednosť – zodpovednosť konať a slobodnú vôľu rozhodnúť sa, ako budete konať.
„Ak veľa malých ľudí na veľa malých miestach robí veľa malých vecí, svet sa môže zmeniť.“ (Eduardo Galeano)